Vtáky a uznanie, alebo príbeh o tom, ako som zbadala "neviditeľné"

Autor: Michaela Mäsiarová | 8.4.2016 o 0:00 | (upravené 9.4.2016 o 0:00) Karma článku: 2,86 | Prečítané:  197x

Myslela som si, že k momentu akým je tento (a vy postupným čítaním zistíte, o aký moment ide), jednoducho nepríde. Alebo aspoň nie tak skoro. A predsa. Prišiel. Nebadane. Celkom nenápadne. A zasiahol ma viac ako len nepripravenú.

Prísť a šmahom ruky ma alebo nás, hodiť do víru právd a poloprávd, ale aj lží a rôznych dogiem, z ktorých nie a nie nájsť cestu von. So všetkým ostrím sveta, bodol ma priamo do tela. Najprv do srdca. Neskôr tak celkovo. Telo mi prestalo pracovať - nohy som sa sebou len tak vliekla. Hlava padala dolu a srdce.. zostalo studené ako zľadovatelé klzisko na štadióne Ondreja Nepelu. Nepočula som nič, hoci ľudia okolo mňa nechápajúc krútili hlavami a rozprávali, čo som chcela počuť. Ale skutočne som chcela niečo počuť? Otázka na ktorú odpovedal prúd sĺz, slanejších ako ktorékoľvek more a oslobodzujúcich tak veľmi, aké neboli doposiaľ žiadne. Ale to viem až teraz – po tom celom. Po tom, čo som ochutnala, ako chutí beznádej... To vám je taký ten stav, z ktorého sa vymotáte, len keď... hm. Kedy? - Najprv som si myslela, že keď sa všetkého, čo vám to celé spôsobilo, vzdáte. Ale také čosi vám nedá spať len tak, najmä keď to čo milujete, vyviera vám priamo v duši. - Neskôr som si myslela, že úžasnou záplatou sú práve priatelia, či vaši blízky, ktorí pri vás stoja a nariekajúc ticho s vami, nenechávajú vás v tom samých. Ale... večer si predsa len ľahnete do postele sám či sama a všetky vaše myšlienky, ktoré ste tak poctivo celý deň tlačili kamsi dozadu, vyplávajú von. Derú sa vašimi očami, ušami, nosom, ústami a vy tomu opäť stojíte čelom, alebo tvárou v tvár, nazvite si to ako chcete. A nie je tam nik kto by vás uchlácholil! Ale vy vlastne ani nechcete počuť žiadne dôvody prečo je to tak či onak – nechcete sa hnevať na celý svet, nechcete sa trápiť, nechcete byť tou zamračenou bytôstkou ktorá nevie kam skonopiť! Nechcete, aby vás ľutovali, ani aby na vás smutne pozerali! Nechcete nič a nikoho... Prosto vás to celé dobehne a vy ste tam kde ste boli. Stojíte pred svojím životom a zrazu neviete ako s ním naložiť. Premýšľate len nad tým, čo ste urobili zle, kde nastala chyba, prečo to a prečo ono a napokon, a to je úplne najhoršie, prečo to neviete hodiť za hlavu a prestať sa neustále cikliť v čomsi, na čo aj keby ste odpoveď našli, nič by sa tým nezmenilo. Stalo sa, čo sa stalo a vám, a teraz sa dostávam k pointe tohto celého, nezostáva nič iné, len zmieriť sa. S okolnosťami – áno. S výsledkom situácie – áno. No najmä – sám so sebou. Prestať sa dokola obviňovať, prestať si dávať všetko za vinu, prestať sa hnevať na celý svet a spomenúť si, kým ste. Kým som. Netúžiť byť obrazom toho, koho som si v predstavách vyidealizovala. Nesnažiť sa zapáčiť. Nesnažiť sa niečo si dokazovať, a už vôbec nie niekomu. Viete, dlho som premýšľala, či občas nezápasím s túžbou uznania. A veru, je to tam. Ale to je asi údel každého z nás, čo sa nejakým spôsobom dotýkame emócii, pracujeme s nimi a snažíme sa tvoriť, akýmkoľvek spôsobom – hoci to nerobíme zámerne a už vôbec nie s tým konkrétnym zámerom, niekde v nás to je. Ten pocit uznania po ktorom sme hladní. Nie pochvala. Ani rešpekt. Uznanie. Jediné slovo. Aj ten najušľachtilejší tvorca či tvor ako taký, neuvedomujúc si prítomnosť tejto túžby, živí ju každým svojim pohybom, názorom, myšlienkou -  o to viac, keď je zhmotnená do diela. A ak nič hmotné alebo tvárne neurobí a nemá to kam vliať,  ostáva to v ňom – táto jeho túžba v ňom zostáva, kulminuje sa a priamo úmerne oslabuje jeho čisté ja. V momente sa stáva náchylným k pocitom krivdy a nedocenenia a to je priama cesta do .. doplňte si čokoľvek, hlavne nech tam je tma.

A tak tu dnes sedím – teda ležím po pravde – píšem tieto riadky a vravím si – že asi by už aj stačilo. Sú veci, ktoré sa prosto dejú a my im možno prikladáme prílišnú dôležitosť. A možno sú vážne tak dôležité, ako sa tvária. Ale to zistím až postupom času. Až keď vyčerpám všetky možnosti sveta. Až keď mi dôjdu nápady. Až keď vyčerpám poslednú kvapku životnej energie. A verte – za posledné týždne som jej stratila až až – a už neprelejem ani deci. Sľubujem. Sľubujem si. Ono vždy sa treba pozviechať – nech to vyzerá spočiatku akokoľvek nepravdepodobne, ba až nemysliteľné. VŽDY to ide. A naozaj mi verte, ja skutočne viem o čom hovorím. Len ten, kto padne dole, môže sa raz vyštverať hore a zbadať všetku tú krásu. No len ten, kto raz padne dole a zažije ten moment, o ktorom píšem, vyštverá sa hore a nie len že tam všetku tú krásu zbadá. On ju ocení. Vleje doňho nádej, o akej sa mu ani nesnívalo. A budú spolu žiť naveky.

Viem, že to chce čas. A silu. A všetko dokola. Ale kto to kedy povedal, že žiť pre niečo čo milujete, alebo niekoho koho milujete, bude ľahké? Ono v podstate nie je ani dôležité, koľkokrát padnete na ústa. Ale koľko nových pohľadov vďaka tomu získate.

Dnes mi ktosi spomínal nejakú hru, v ktorej sa píše o väzňovi, ktorý každý deň pozoroval zo svojej cely vtáky. Nevedel sa na tú nádheru vynadívať, miloval vtáky a závidel im ich slobodu. Po rokoch vyšiel z basy von a sotva pozrel na oblohu. Vtáky mu boli ukradnuté. Už sa na ne nedíval – bral ich ako samozrejmosť a svoju slobodu, ktorú predstavovali, postupom času tiež. Už im nemal čo závidieť. Predstavovali len čosi, po čom túžil. Čosi, čo si zidealizoval. A keď to dostal, netrvalo dlho, túžil po čomsi inom.

A tak to asi aj tak nejako je. Zidealizuvávame si veci. Asociujeme. A robíme to úplne prirodzene. A kým ich nemáme, trpíme. Ale keby sme ich mali... dokedy by sme boli spokojní? Kým nám nenapadne čosi inšie, čo aktuálne nemáme, nech máme po čom túžiť? Nech máme za čím ísť? V čo veriť? Ono je to do istej miery vlastne veľmi správne – je to taká forma nádeje. Ale ono je možno fajn, nezabúdať niekedy pozrieť tam hore, a pripomenúť si, čo tie vtáky pre nás kedysi znamenali. A ak sa ne pozrieme tu a teraz tak ako sme, mimo studených väzenských stien, ponúkne nám to celé čosi viac, ako len spomienku na slobodu po ktorej sme túžili a ktorú nám vždy evokovali a ktorú už máme – zrazu sa nám totiž naskytne úplne nový pohľad. Na oblohu. Na tie vtáky. A my to celé uvidíme jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Zbadáme samotné vtáky. A možno v nich zbadáme ešte o kus viac.

Michaela M.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?